Čo ak to začnem - 2

6. dubna 2015 v 22:23 | Denn |  Čo ak to začnem?

2.kapitola


Nuž, tak som mame musela sľúbiť, že sa nebudem správať ako malé decko, ktoré skúma po prvý krát chladničku. Teraz sa veziem autom, ktorého vodič dúfa, že sa odniekiaľ nevynoria teroristi. Šli sme tajným tunelom, ale opatrnosti nie je nikdy dosť. Každých dvadsať metrov som mala možnosť vidieť zdroj svetla. Úzke lampičky zavesené na stene. Tešila som sa ako Nassy, keď má dostať jedlo. Radnica je jediné miesto, kde je internet. Tešila som sa ako malé dieťa. "Do pekla," zahromžil potichu šofér.
"Čo sa deje?" opýtala som sa muža.
"Ale nič." To nebola dobrá odpoveď. Všimla som si kontrolku paliva. Blikala, ale my už sme boli v suteréne mestského úradu. Dúfam, že stretnem niekoho... ako to povedať?!? Zaujímavého a priateľského. Áno, presne tak znelo to slovo. Nadšene som poskakovala smerom k schodisku a to už som zabudla na sľub, čo som dala mame.
Takmer som sa zrazila s akýmsi chlapom vo vodičskej uniforme. Presne takej, ako mal vodič auta, ktorým som sa viezla sem.
Po niekoľkých preskočených skokoch, som sa ocitla v okrúhlej, majestátnej budove. "Ashai, niečo si mi sľúbila." Bola som v nemom úžase a tak som mamu takmer prepočula. Neodpovedala som. Od kedy som tu bola naposledy, všetko sa tu zmenilo. Všetko bolo drsnejšie a všetko vyzeralo, akoby nie len ľudia v budove, ale aj samotná budova dávali pozor a boli v strehu. Sánka mi spadla asi až po zem a otočila som sa k mame. "To ste kedy stihli?" spýtala som sa a ona sa celkom potichu zasmiala. "Za dva roky sa dá stihnúť všetko. Poď niečo ti ukážem." Na to, že ma tu nechcela zobrať, sa správa celkom otvorene a to ma trocha vydesilo. Chytila ma za ruku a viedla kamsi na poschodie. Keď otvorila dvere, moja sánka sa znova oddelila od čeľuste a s úžasom som sledovala okolie. Všetko tu vyzeralo tak moderne. Bolo to cvičisko pre vojakov, ale ja som v miestnosti videla aj ženy a tiež decká v mojom veku. Zaradovala som sa, že tu je aj niekto taký. Porozhliadla som sa. Simulačné prístroje, ani pohyblivé terče tu nechýbali. "Voláme to tu 'nora'," ozval sa pri mne mužský hlas.
"Prečo práve 'nora'?" opýtala som sa a ani som sa nepohla. Až teraz som si všimla malý les. Tá miestnosť bola obrovská.
"Pretože je to tu útulné." Nad tou jeho poznámkou som sa uškrnula. Naozaj to tu vyzeralo útulne. Možno by som tu dokázala bývať. V tom moje myšlienky zahnala mama: "Ashai, toto je Eric." Naozaj nás nemusela predstavovať. "Som Ashai," odvrkla som a spravila krok dopredu, no mama ma zastavila. "Čo si mi sľúbila?" Nespokojne som zavrčala. "Hej, hej, už som si spomenula." Ponižuje ma. Ona ma ponižuje! To naozaj nemusela. Pozrela som sa do zrkadla na výbežku steny hneď vedľa mňa. V zrkadle sa odrážala vysoká postava ženského pohlavia s hnedými vlasmi a modrými očami. Trocha pretiahnutou tvárou a vysokými lícnimi kosťami.
"Teší ma... ech... ako to? Áno, Ashai." Ten chalan sa zračil v zrkadle za postavou ženy, ktorá mi dosť pripomínala mňa. Až na tú bledú pokožku. Ericove vlasy mali v zrkadle čiernu farbu, no vo skutočnosti je hnedá. Oči má tiež hnedé a vďaka jeho výške ho nemožno prehliadnuť. Usmiala som sa na jeho odraz v zrkadle. Postavila som sa na špičky, no i cez to by som určite jeho výšku nikdy neprekonala. Chvíľu som sa ešte obzerala v zrkadle a potom som sa otočila späť. "Na čo to tu vlastne slúži?" Asi som niečo tušila, ale nevedela som to na isto.
"Paní Perkinsová, vy ste jej to ešte nepovedali?" spýtal sa Eric mamy.
"Nie. Prečo by som mala? Veď i tak by som ju tu nevzala, keby to nechcela," odfrkla si mama a zvraštila čelo.
"Táto miestnosť slúži na výcvik. Vychovávajú tu proti teroristyckých vojakov," vysvetlil mi Eric a usmial sa.
"Ahá! A to tu budem celý deň?" spýtala som sa a pozrela som na mamu. Snáď ma tu nechcela nechať samú s tými divochmi. To by som určite nevydržala. Mama sa však len uškrnula a pobrala sa preč. "Čo tu vlastne robíš ty?" opýtala som sa Erika a pozrela som sa na strop. Vyseli z neho laná a mostíky. Bolo to tu ako v nejakom parku. Až na to, že tu boli zbrane. "Zaúčam nováčikov." Usmial sa a päsťou ma buchol do ramena. "Hou, hou. Ja som neprišla na žiaden výcvik protiteroristov," podotkla som. Možno aj hej, pomyslela som si, keď som znova prešla pohľadom po miestnosti.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama