Čo ak to začnem - 1

31. března 2015 v 17:13 | Denn |  Čo ak to začnem?
A máme to tu. Prvá časť príbehu o dievčati vo svete teroru. Tak? Čo myslíte? Je to krehké dievča, alebo tvrdá žena?

1.kapitola


"Čo ak prestanem? Čo sa stane potom?" spýtala som sa mamy, ktorá varila večeru. Máme zákaz chodiť von. Vonku zúri vojna a my máme dodržiavať prísne pravidlá žitia.
"Ashai... Kebyže to porušíš určite ťa vezmu so sebou." Hej, dobre, jasné... pomyslela som si a ďalej som miesila cesto na koláč. Potraviny nám prinášali obrnené transportéry. pretože aj obchody boli zatvorené. "Naozaj," pokrčila nosom mama. "Vieš čo sa stalo s Eddom, že?" Nemo som prikývla. Teroristi ho zobrali so sebou. No ja som i tak chcela vyjsť von. Už sú to asi dva roky. Som bledá ako naša vyblednutá biela stena. Predpokladám, že to sú asi všetci. Edd... To bol syn nášho suseda. Bol rovnako starý ako ja. Mal sedemnásť. Už je to pár mesiacov. Kto vie či ešte žije. "Mama?" spýtala som sa a prerušila som prácu, aby som prešla na ďalšiu fázu. "Áno?" Jednoznačne to nebola vhodná otázka, ale i tak som sa spýtala: "Prečo sem teroristi prišli?" Mama pokrčila plecami a do kuchyne vbehla Nassy, naša fenka Zlatého retrievera. S mamou sme bývali v dome samé a tak sme si ešte pred tou udalosť adoptovali Nassy. Vojaci poverení dodávaním potravín nám pre ňu vždy prinesú aj krmivo, ale keď sa niečo zvýši z obeda, neváhame a podstrčíme jej to. Tak rada by som zase šla von s Nassy na prechádzku. "To nevie nikto. Vieme len to, že nie su odtiaľ." Možno by som zistila odkiaľ sú, keby ma mama brala na schôdzky rady. Mnohí členovia rady tam brali svoje deti. Mama v tej rade tiež zasadala. A vlastne preto sme si žili trochu, naozaj len o trochu luxusnejšie než ostatní občania nášho mesta, Senie. Bývame na Floride. Náš dom má dve poschodia. Na tom hornom sú spálne, jedna kúpeľňa a mamina kancelária. Na prízemí je obývačka, jedáleň, kuchyňa a predsieň. Máme aj televízor, telefóny, ba dokonca máme aj dva počítače. S elektronikou je problém, pretože si ju musíme vždy riadne zabezpečiť.
Pohladila som Nassy na hlave a usmiala som sa. "Čo myslíš, Nass, kedy to skončí?" spýtala som sa fenky s ľahkým povzdychom. Čo ak sa to neskončí? spýtala som sa tentokrát sama seba. Nassy radostne zamávala chvostom. Ticho som sa zasmiala. "Zober ma dnes so sebou. Prosíííííím," povedala som mame a nahodila ten úplne skvelý výraz, ktorý na ňu väčšinou zaberal. "Nie," povedala rázne a vzala do ruky utierku. "Nie. Ashei, prečo tam tak veľmi chceš ísť? Povedz mi jeden skutočný a praktický dôvod, prečo by som ťa mala zobrať so sebou." Jej prísny tón ma trochu zarazil. "Aby som vedela čo sa deje tam vonku. Chcem mať prehľad. Čo sa to vlastne deje a prečo ma nechávaš doma zamknutú na desať zámkov," odvetila som príkrejšie, než som zamýšľala. "Fajn, ale musíš mi čosi sľúbiť." Zamyslela som sa. Dodržiavanie sľubov mi nikdy dobre nešlo. "O čo ide?" spýtala som sa a vytiahla som si gumičku z hnedých vlasov, ktoré mi spadli na lopatky a niektoré pramene zakrývali kľúčne kosti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama