Dračia skala, 7. kapitola: Odchod

29. května 2014 v 16:54 | Diennsia

7. Odchod


Diennsia sa zobudila skoro a znova na dvere ktosi klopal. "Prosím?" zvolala ako vždy. "Je dobré, že ste už vstali, madam..." Komorná nestačila dohovoriť a Dienn ju hneď prerušila. "Máte ma volať Diennsia, žiadna madam, žiadna paní, žiadna iná. Proste Diennsia, Dienn alebo Die. Počkajte!" Diennsia sa postavila a šla odomknúť. "Dobré ráno," pozdravila Dienn komornú. Dnes si z bohatého výberu vybrala šalát a jemne pripečeného lososa. "Výborná voľba, Diennsia. Ak by ste dovolila, šla by som už, nechcem vás vyrušovať. Máte pred sebou dlhú cestu." Diennsia prikývla. "Vezmi to tak ako minule," dodala a komorná odišla.
Diennsia si obliekla hnedú tuniku a mandľové, keď ktosi znova zaklopal. "Prosím?" spýtala sa. "Tu Tilámer, slečna. Priniesol som vám váš meč a jedno prekvapenie." Die nemala v láske prekvapenia, odkedy dostala ako prekvapenie bozk od Alexandra. Musela pri tom prekvapení zavrieť oči. Ale nechala to tak. "Môžete vstúpiť." Dienn si sadla na posteľ. Dvere sa otvorili a dnu sa vovalil kováč s pošvou v rukách, kľakol si pred ňu, sklopil hlavu a pošvu s mečom predložil pred ňu. "Váš meč. Kul som ho celé dni a noci aby bol tak krásny ako vy." Podal jej meč v pošve. Dienn si ho vzala a poťažkala, bol skvele vyvážený. Rukoväť pripomínala slzu. Dienn meč vytiahla z pošvy a prezrela si ho. Čepeľ mal krásne hladkú a čistú. "Ste pripravená na prekvapenie?" spýtal sa jej Tilámer. "Nemám rada prekvapenia," poznamenala. "Môžete!" povedal kováč a do izby vstúpil Poam a za ním akási žena. Die sa zamračila. Poam sa držal na dvoch paliciach a žena sa netvárila nejako zaujatá Diennsiou. To skôr len Poam. "Zdravím," povedal posmešne a naznačil pád kameňa rukou. Dienn si podoprela hlavu. "Ak niečo chcete tak rýchlo, pretože čoskoro odchádzam," usekla a premerala si ženu. "Prepáčte za to vyrušovanie včera večer, som pobláznený vašimi očami." Žena sa zhrozila, keď sa pozrela do Diennsiinich očí. "Synak!" šepla ticho. Takže matka. Dienn sa usmiala. "Nie ste jediný, kto sa zbláznil z toho, že sa do nich pozrel." Diennsia sa zasmiala. "Myslím to vážne, doma v Teirme je síce iba jeden taký blázon, ale aj tak je to na mňa veľa. Tak čo ste chceli?" Poam sa zaškeril. "Chcel som sa ospravedlniť." Jeho matka do neho strčila. "Moja matka by s vami rada hovorila osamote," dodal. Dienn kývla na Tilámera, ktorý bol užasnutý ich konverzáciou a odviedol Poama von. "Smiem?" spýtala sa a ukázala na stoličku pri stole. "Samozrejme." Nechápala prečo za ňou prišla. "Prišla som za vami kvôli môjmu," začala, akoby jej čítala myšlienky. "Držte sa od neho ďalej!" povedala hlasnejšie. "Môžete sa upokojiť? Ja ho nevyhľadávam!" Dienn sa nahnevala, mala niekedy dosť výbušnú náladu. "Tak sa držte ďalej od našej rodiny." Die sa pozrela von oknom. Vonku sa pripravovali na cestu. Jej žrebec Kalanaer bol už osedlaný a práve mu dávali piť. "Ja sa nechcem dostať do potýčky s ostatnými. Prosím, už musím ísť." Zdalo sa, že Poamova matka jej už dá pokoj, ale nedala. "Prečo? Prečo práve vy ste môjmu synovi pobláznili hlavu za tak krátku dobu?" Dienn posmutnela. "A prečo ma vy všetci tak neznášate?" Paní Bäanet sa zatvárila podobne ako Dienn. " Pretože..." nestihla dopovedať, pretože do izby vrazil jeden z vojakov. "Oh, prepáčte, ale už sme pripravení. Musíme vyraziť." Dienn prikývla. "Počkajte na mňa ešte chvíľu." Vojak zavrel dvere a odišiel. "Pretože sa všetci boja vášho otca, ktorý jediný prežil to veľké krviprelievanie a ľudia sa ho boja. Tým pádom aj vás, síce nevedia kto je váš otec, ale máte jeho oči. Osobne sa s ním naša rodina stretla v Teirme, avšak nič sme nevyzradili." Die smutne prikývla a vzala si svoju tašku s vecami. "Už musím ísť."
Die cválala na Kalanaerovi, ktorému viala vo vetre krásna hriva. S mečom po ruke sa cítila bezpečne. Snažili sa ísť po tráve, pretože na cestách bolo samé blato. Diennsia si užívala vietor, ktorý jej šľahal do tváre. Za ňou cválali, na svojich koňoch, desiati vojaci, ktorým Nasuada pevne dôverovala. Boli niekoľko míľ od Ilirey a pred nimi sa rozprestierala rieka Ranr. Držali sa medzi riekou a púšťou Hadarak. "Čoskoro zastaneme a osviežime sa!" zakričala Dienn. A tiež aj naobedujeme. Otočila sa a uvidela prikyvujúcich spoločníkov. Vlasy jej viali vo vetre a rozmýšľala o svojich rodičoch. Koľko ľudí o nich vie už od začiatku? pýtala sa. Prečo mi to Amélia ani Ganzel nepovedali? "Madam!" Zakričal na ňu jeden z vojakov a preto čo videla pred sebou rýchlo potiahla Kalanaera za uzdu. "Je to..." Dienn nemohla uveriť čo videla. "Strieborná vlčica!" skríkol ktosi zozadu. "Ale kdeže, to je biela vlčica, pozrite sa na ňu!" Die sa usmiala. Milovala vlkov, ktorých sa ostatní báli. "Stojte pokojne, nič vám nespraví," rozkázala a zoskočila zo svojho koňa. Priblížila sa k vlčici. Stála v pozore. Keď sa k nej blížila Dienn, odhalila svoje tesáky. Zrazu Die pocítila útok na jej myseľ. "Stačí! To bolí!" kričala. Nebola to ľudská myseľ, musela to byť tá vlčica. "Eka aí fricai!" skríkla pobúrene a útok ustal. Dienn nevedela ako sa to naučila, ale na niečo si spomínala. Dokonca ani nevedela čo to znamená. "Elrun ono," poďakovala sa. "Si odvážna, maličká," hovorila vlčica. Všetci na ňu vyjavene pozerali, vrátane Dienn. "Stala! Stala! Kde si?" ozýval sa ženský hlas. Po chvíľke k nim dorazilo dievča. Bolo mladšie od Die. "Ospravedlňte Stalu, dúfam, že vám neublížila. Som Elsvia." Die sa usmiala. "Teší ma, Elsvia. Moje meno je Diennsia a putujeme do Ellesméry za kráľovnou Aryou. Stala? Kde som to len počula. Prečo hovoríš, vlčica?" Stala sa uvoľnila a zakryla rady bielych zubov. "Si zvedavejšia ako Els, Diennsia. Takže putujete do Du Weldenvardenu. Cítim z teba mágiu, Diennsia-elda. Nie som obyčajná vlčica, som Stala, dcéra Imireyi a Kvanasa. Dar reči som dostala od bohov, Dienn-elda. Môžem komunikovať s kým chcem." Dienn sa začervenala vždy keď ju oslovila elda. "Madam, mali by sme pokračovať. Máme na to dva týždne." Diennsia vrhla na vojak ľahostajný pohľad. "No nič, musíme ísť. Els, poďme!" rozkázala vlčica a zmizli.
Die znova cválala na koni. Po výdatnom obede si mohla konečne odpočinúť. Slnko už schádzalo z horizontu. Po ceste ich už nestretli žiadne prekvapenia, iba skupinka Urgalov, ktorí prechádzali z púšte Hadarak do Dračích hôr. Die sa im zdvorilo pozdravila. Mala k nim úctu, akoby mali mať aj všetci ostatný a nie považovať ich za obludy.
Elsvia
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčia sa Vám moje príbehy?

Áno 30.4% (7)
Jasné, veľmi pekné 60.9% (14)
Nie 8.7% (2)
Nemáto šmrnc 0% (0)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama