Dračia skala, 2. kapitola: Dlhá cesta

2. května 2014 v 11:04 | Diennsia |  Dračia skala

2. Dlhá cesta


Diennsia sa zobudila na zemi. Usmiala sa. Musela spadnúť keď spala. Okno bolo zatvorené a dvere zamknuté, takže by sa sem nikto nemohol dostať a myšlienka o tom, že by ju niekto úmyselne zhodil bola smiešna. Postavila sa teda a šla sa umyť. Vedľa jej postele bola nádoba s vodou, ktorá bola vždy vďaka Amélii plná aj v ostatných izbách. Po rannej hygiene si zobrala to najpohodlnejšie oblečenie na cestovanie. Tvorili ho: zelená tunika, hnedé nohavice a pohodlná obuv v podobe sandálov s koženými pásikmi. Zobrala si svoju tašku a zavesila ju na malý kolíček zatlčený pri zrkadle. Dienn si ešte zaplietla hnedé vlasy do dlhého vrkoča a až potom si vzala tašku a prehodila cez hlavu a rameno. Potom vyšla z hostinca, kde čakala na svoju priateľku.
Taylor sa prebudila v malej izbe v hostinci. Veci už mala prichystané. Umyla si tvár a zopla si dlhé, kučeravé a medové vlasy mašľou. Obliekla si okrovú košeľu a kožené nohavice. Okolo krku si uviazala šatku a nezabudla ani na čierny plášť. Potom si zobrala svoju tašku s vecami, ktorá bola väčšia ako Diennsiina. Sadla si za písací stôl a chvíľu sa pozerala do zrkadla. Taylor na rozdiel od Dienn nevedela písať ani čítať. Teda niečo už vedela, pretože ju Die začala učiť. Postavila sa a vypochodovala s taškou v ruke von, kde ju Diennsia už čakala.
"Dobré ráno," povedala namrzene Dienn a zastrčila si neposlušný pramienok hnedých vlasov za ucho. "Dobré ráno!" odzdravila jej rozrušene Taylor. "Prepáč, že som na teba včera tak vybehla s tou témou," prihovorila sa k Diennsii. "Nie, ty prepáč, že som včera tak reagovala." Taylor objala Diennsiu a pomaly vyšli z mesta.
"Už dlho sme sa neučili," prehovorila Taylor, keď vyšli z mesta. "Dobre, zajtra večer znovu začneme. Pôjdeme aj v noci," vysvetlila Dienn a Taylor zafňukala. "Musíme ísť aj v noci?" spýtala sa. "Áno, chceš tam predsa doraziť včas, však? Dnes je spln. Mesiac nám posvieti na cestu." Tay prikývla. Nachádzali sa niekoľko míľ za Teirmom. Kráčali vyšliapaným chodníkom okolo ktorého rástli šípkové kríky. Zrazu sa v kríkoch niečo pohlo. Diennsia tomu neprikladala žiadny význam. "Určite to bol len vietor Taylor... alebo králik... alebo..." Diennsia nedohovorila a hneď ju prerušila priateľka: "Si si istá?" spýtala sa jej, pretože pred nimi sa objavilo zvláštne stvorenie, podobné trpaslíkovi, no omnoho menšie. Diennsia zastala s kamenným výrazom. "Taylor, kým sa dostaneme do kráľovského mesta, zistíš, že existujú aj iné a hroznejšie zvieratá či osoby," prehovorila znova Dienn. "Prepáčte, smiem vedieť kde som?" spýtalo sa stvoreníčko. "Ste pár míľ od Teirmu," vysvetlila s úsmevom Diennsia a Taylor sa za ňu ukryla a chytila ju za ramená. "Ďakujem, madam. Som lesný škriatok. Moje meno znie Päl," predstavil sa. Die o týchto stvoreniach nikdy nepočula. "Som Diennsia. Nevedela som, že existujú lesný škriatkovia." Taylor vyšla spoza svojej priateľky. "Som Taylor," predstavila sa a naznačila miernu poklonu. "My sa veľmi neukazujeme. Ste dve z pár ľudí, ktorý nás videli. Hm, asi bolo na čase sa už ukázať. Počul som dobre, že smerujete do Uru´baenu?" Diennsia pozerala na škriatka ako na draka, ktorý ma kovovo sfarbené šupiny, takže vyzerá ako socha. "Nie, to nie je Uru´baen, to je Ilirey. Kráľovná Nasuada mu vrátila späť pôvodné meno, keď zasadla na trón. Jazdec Eragon vtedy spolu s niekoľko eldunarí a so svojím nevlastným bratom a s elfskou kráľovnou Aryou porazili Galabtorixa." Taylor prikyvovala a tento krát to bol škriatok, ktorý sa na nich pozeral tým pohľadom. "Ke... kedy sa to stalo?" spýtal sa koktavo. "Nedávno, pred pár mesiacmi," odpovedala Taylor. "Aha, tak to sme málo informovaný, keďže nevieme o takýchto veciach. Takže do Ilirey. Je to dosť ďaleko." Dienn spravila krok dopredu a Päl krok dozadu. "Kam idete vy, Päl?" spýtala sa ho. Lesný škriatok však zmizol a dve priateľky sa porozhliadli, no potom s údivom, keď zistili, že nikde nie je, pokračovali ďalej.
Slnko zapadalo a na oblohu sa vykotúľal guľatý mesiac. Krajinou kráčali dve postavy. Dienn a Taylor hneď za ňou. Šli bez dlhších prestávok. Tay stále hundrala a nadávala. "Prestaň, zobudíš zver, ktorá spí... A budem ťa volať Hundroš," hovorila jej Dienn a niekedy to na chvíľu aj zabralo. Mesiac pomaly vychádzal na najvyšší bod. Diennsia sa zastavila pri veľkom kameni. Došli k modravému jazeru, ktoré sa pomocou rieky Toark vlievalo do jazera Leona. "Už to nie je ďaleko. Ešte tri dni cesty a sme tam. Možno aj menej. Po ceste nie je žiadne mesto, tak sa budeme musieť uspokojiť len s dekami," vysvetľovala postup Dienn. "Ach, prečo ja?" pýtala sa sama seba Taylor. "Ak chceš môžeme dnes spať tu. Síce, budeme musieť stávať zavčasu, ale aspoň niečo." Taylor jedným gestom naznačila, že nie. "Nie, nebudeme predsa strácať čas. Trocha si oddýchnime. Môžeme sa aj učiť." Dienn prikývla a vybrala z tašky papier a niečo naň nakreslila. Teda nebola to kresba, skôr niečo napísala a Taylor sa to snažila rozlúštiť. "Čo to je za písmeno?" spýtala sa jej. "Je to F. Toto písmeno sa veľmi často v našom jazyku nepoužíva, ale predsa je potrebné ako ostatné." Taylor vzala papier a snažila prečítať čo je na ňom. "To sa nedá prečítať." Pozrela sa na papier ako úbožiatko. "Prišiel čas na ďalšie písmeno. Skús prepísať päť krát F a ja zatiaľ napíšem G." Zatiaľ čo Dienn písala a Taylor prepisovala, cvrčky sa zabávali. Cvrlikali a tento zvuk sa rozliehal krajinou. "Ááááá!" zhíkla Taylor. Diennsia sa dala do pozoru. "Čo sa deje?" Taylor ukázala na miesto na kameni kde liezol pavúk. Dienn sa zasmiala a zhodila pavúka dole. "Ah, Taylor, Taylor." Pokračovali ďalej a Taylor sa nakoniec tie písmena naučila.
Mlčky pokračovali ďalej vo svojej ceste. Nestretávali ľudí, ani elfov, ani trpaslíkov a už vôbec nestretli Päla. Nad obzor už vyšlo slnko a pred sebou nevideli nič len pustú krajinu. "Počuj, myslíš, že bol ten škriatok Päl len ilúzia? Pretože potom z ničoho nič zmizol a o takýchto stvoreniach som nevedela, teda iba z rozprávok," prišlo na um Taylor.
"Nechaj to tak. Zabudnime na lesných škriatkov," odvetila Dienn.
"O čom hovoríš?"
Obe sa zasmiali a chvíľu po tom sa rozprávali o všeličom možnom. Zrazu však Diennsia zastala a vzhliadla k nebu, potom sa však rozhliadla po krajine a vytiahla malú dýku, ktorú ukrývala v puzdre, ktoré jej viselo na taške. Taylor nevedela čo sa deje, ale zastala a ani sa nepohla. Vystrašene sa pozrela na svoju priateľku, ale tú zaujímalo niečo iné. Čosi, alebo ktosi ich prenasledoval. Dienn sa obratne otočila a zbadala osobu v čiernom plášti. Nebolo jej vidno do tváre. "Kto ste?" spýtala sa Dienn. "To by som sa mal pýtať ja vás," ozval sa mužský hlas. Tay stála ako socha. "Putujeme do kráľovského mesta a pochádzame z Teirmu. Kto ste vy?" Diennsia si rozpustila zapletené vlasy a nenávistne sa pozrela na postavu, tá však mlčala. Ľadové oči odvážneho dievčaťa potemneli. "Prečo nás špehujete?" spýtala sa, no postava znova neodpovedala. Pred Taylor sa zjavila ďalšia postava, ktorá hovorila zvláštnym jazykom. "Nechajte ju!" skríkla Diennsia a hodila dýku po mužovi pri jej priateľke. Tá sa však odrazila od neviditeľnej steny a dýka padla pred svoju majiteľku. "Čo ste zač?" spýtala sa vystrašene. "Sme tí, ktorí nespadajú pod kráľovstvo," ozvali sa obaja naraz. "Taylor!!!" zvolala na priateľku a bežala k nej, no zrazu ju zozadu popadla jedna z postáv a kolenom ju udrela do chrbta. Diennsia padla v bolestiach na zem a len sa prizerala, čo robia s jej priateľkou. Taylor po chvíli kľačala na zemi v bolestiach podobne ako jej priateľka. Muži sa hrabali v ich veciach a niečo hľadali. Die ani Taylor nevedeli čo, no Tay si všimla tvár jednej osoby. Bol to muž, mal zelené žiariace oči a hnedé vlasy. Prečo na nás nezaútočili v tme? pýtala sa sama seba Dienn. Nenápadne sa posadila a sledovala mužov. "Čo hľadáte?" spýtala sa ich. Muž sa na ňu pozrel. Bol veľmi zahĺbený do preberania obsahu tašky a preto nemal čas jej odpovedať. "Poďme!" povedal napokon spoločníkovi a obaja zhodili tašky bezvýznamne na zem. Posledný krát sa pozreli na svoje obete a odišli.
Taylor ležala na zemi a sledovala trávu. "Poďme!" zasmiala sa Dienn zatiaľ čo si prezerala svoju tašku. Nič jej nechýbalo. Pozdvihla kútiky úst a potom sa postavila. "Čo je?" spýtala sa svojej priateľky. "Ale nič." odpovedala krátko a mrzuto a tiež sa postavila. Obe sa znova pobrali na cestu. Už to nebolo ďaleko, ale veľa času už stratili a preto šli ešte rýchlejšie než predtým. Cestou ich už neprepadli, ani nestretli žiadnych zvláštnych škriatkov a iné nadprirodzené bytosti.
Veľmi rýchlo sa dostali do Ilirey a to práve včas.
Taylor

Dúfam, že sa páčilo, prosím koment
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčia sa Vám moje príbehy?

Áno 27.3% (6)
Jasné, veľmi pekné 63.6% (14)
Nie 9.1% (2)
Nemáto šmrnc 0% (0)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama